Champagne supernova

Tak máme naplánovaný výlet do Paríža. Moja mamča má narodeniny a tak sme sa so sestrou rozhodli splniť jej asi celoživotný sen a zobrať ju na „ajfelovku“ a ranajkovať pravé francúzske „cronsanty“ (ako to ona volá 🙂 ). Lenže kedze Paríž má to svoje vlastné a krásne čaro, vyžaduje sa nové oblečenie, topánky, kabát, kabelka, nejaké tie doplnky.. A tak sme sa s dvoma kamoškami rozhodli ísť pred Parížom na dvojdňové nákupy do Londýna.
S vidinou skvelej pozície, pekných farebných izieb, vlastnej kúpeľni a doplnkov, ktoré sú už v tejto dobe samozrejmosťou (internet, fén, TV, postelná bielizen, uteráky atd..)  sme si bookli jednu z lacnejších , no stále nie najlacnejších, hotelov. Bol na Kensingtone a my sme sa už videli na večernej prechádzke do Hyde parku vyzerať Kate s drobcom. Aké nás ale v tom meste čakali prekvapenia…
Po prvé – cesta – ani jedna z nás nebola v Londýne po prvý raz. A zakaždým každá z nás letela na letisko Stansted. Neviem z akého dôvodu (možno výpadok pamäte alebo niečo podobné) sme si neuvedomili, že cesta autobusom je síce o dosť lacnejšia ako cesta vlakom, ale o dosť náchylnejšia na dopravné zápchy. Namiesto hodiny sme strávili v autobuse dve a pol hodiny a na prekvapenie nás všetkých tam bolo HORÚCO. Vypotili sme raňajky a aj to víno čo sme si ráno dali v lietadle aby sa nám nakupovalo s úsmevom.
Ďalším bodom na našom zozname bolo metro. Kúpa lístkov a teda pochopenie tých ich automatov, zón, dier na platenie ( to bol hlavne môj problém keď so niekoľko krát pchala kartu do otvoru na bankovky a naopak O:-) Nie nie som blondína.. ) . Tu náš boj ale neskončil, keď už sme konečne mali lístky, bolo treba nájsť trasu, správnu farbu, keď ste už niekedy cestovali metrom určite viete, že ten princíp je v podstate veľmi jednoduchý, ale v Londýne ? šípky všetkými smermi, dosť často sme len išli s davom. Musím však povedať že sme nakoniec vždy došli tam kam sme chceli. Týmto nám trom gratulujem. Aj keď sme sa pár krát kvôli farbám a trasám pochytili.
Krok tri – hotel. Vystúpili sme z metra a ja som vytiahla mapu. Druhá kamoška vytiahla navigačku. Navigačka tvrdila niečo iné ako mapa. Tak sme tam stáli na prechode a hádali sa čomu veriť. Nakoniec sme (vďaka bohu) verili mape. Hotel sme našli rýchlo, pozícia teda naozaj bola skvelá, len kúsok od metra. No začínalo nám „čosi nehrať“ v tej chvíli keď sme si uvedomili že ten hotel vlastne nemá ani meno. Ked sme vošli dnu podivne sa na nás usmieval malý Pakistanec. Nechcem znieť rasisticky ale ako letušky , ktoré lietajú anglické lety dosť často máme svoje skúsenosti s touto národnosťou a drvivá väčšina z nich nie je dobrá. No čo, tak sme sa zapísali a ešte stále veselé sa vybrali na izbu. Druhý okamih ktorý naznačoval že niečo nebude tak ako by sme chceli bol, keď nás usmiaty Pakistanec poslal do pivnice. No čo, stále to môže byť dobré. Ale nebolo. Nevedeli sme zatvoriť dvere, lebo nemali klučku a normálnu zámku, mali nejakú kovovú vec, ktorá mala slúžiť na zamknutie. Bolo to všal zaseknuté a nevedeli sme zatvoriť dvere, tak sme ich silou zatresli dve tak, že pakistánec dobehol nariekať aby sme boli citlivejšie. Úžasné ako to tam z tej pivnice bolo počuť. Nekonečná cesta autobusom, šarvátky v metre a zámka nám zabrali už dosť času tak sme sa ponáhľali na Oxford street a izbu nechali tak. Tým ale náš zážitok s bezmenným hotelom neskončil, vrátim sa k tomu neskôr.
Nákupy boli skvelé, ušetrila som veľa peňazí lebo som si nekúpila nič. Kamoška si kúpila ponožky a sponky do vlasov. Nakoniec sme sa zastavili v Pandore a keďže som ušetrila na handrách kúpila som si Big Ben. Myslím zmenšenú verziu na Pandoru samozrejme 🙂 . Kedže žijeme v Nórsku a tu nie je možné skoro nič z normálneho sveta tak som dostala od priateľa dôležitú úlohu dať mu opraviť hodinky v Swatch predajni. Tak som tam hrdo išla kým kamošky skúšali šaty. Vybehla som z tadiaľ taká natešená, až som zabudla, že som v Anglicku a cez cestu sa treba pozerať opačným smerom. Skoro ma zabil double decker, netušila som , že majú takú hlasnú trúbu. Na chvíľu som bola hviezda, celá Oxford street pozerala na mňa. No dobre, nie hviezda, len tá hlupaňa čo skoro skočila pod double decker. No nákupy pokračovali ďalej v takom istom duchu, nekúpila som nič, nohám som dala poriadne zabrať, najedli sme sa v milej anglickej krčmičke a zničené a spotené s vidinou sprchy sme sa tešili späť na hotel. A spomínaná prechádzka do Hyde parku ? Ani jedna z nás na to ani len nepomyslela.
Aké bolo naše sklamanie keď sme okolo desiatej dorazili do nášho bezmenného hotela.. Boli tam dvere, ako keby do skrine, ale nebola to obyčajná skriňa.. bola to sprcha. Tadá. A že aká.. bola dekorovaná plesňou. Až teraz sme sa na našu izbu pozreli lepšie. No, skonštatovali sme, že obrázky na internete boli krajšie. Nejdem tu popisovať detaily, stačí keď poviem že to nebolo vôbec pekné. A ani čisté. Pri pomyslení na naše zážitky s Pakistancami sa ani jednej nechcelo ísť hádať na recepciu. A tak sme volali na booking a posťažovali sa. Sľúbili nám akú takú náhradu a išli sme spať. Ráno sa však usmiaty Pakistanec už neusmieval… trošku sa povyhrážal, posťažoval, aj by kričal, ale možno sme vyzerali desivo (po dni keď sme sa zo všetkých aktivít spotili tak že z nás tieklo ale neodvážili sme sa v tej skriňovej sprche umyť a spali sme na posteliach zložených z tenkých dosiek a starého matracu), tak nás nakoniec nechal ísť.
Druhý deň nákupov začal sľubne, kúpili sme nejaké dekorácie na halloweensku párty čo sme mali v pláne, no z naplánovaných 5 obchodov sme našli len 2 tak sme to potom nechali tak. Ja, ako pripomínam neblondína, som si neviem z akého dôvodu zobrala len jedny topánky a to na opätku. Nie na veľkom ale predsa.. nohy ma boleli tak ako nikdy. Vravela som, že sa cítim ako morská pana lebo ma bolel každý krok. Prisahám že nikdy pre žiadneho muža, by som dobrovoľne takto netrpela. Klobúk dole Ariela…
No po „úspechu“ v Londýne sme sa rozhodli že pôjdeme na letisko skôr. Aj tak už boli všetky naše nádeje mŕtve.
Cesta naspäť bola kratšia, kedže sme odišli dosť skoro, vyhli sme sa zápcham, ale ľudia, ten autobus mal namiesto klímy rádio, ktoré hučalo samé slaďáky, myslím že to bola anglická verzia našich jemných melódií, a práve v ten deň muselo byť von 100 stupňov. Tak si predstavte koľko bolo v autobuse.. asi 500. Tak sme vypotili zase to víno čo sme museli vypiť noc pred tým aby sme v tej izbe na hoteli bez mena zaspali. Aspoň niečo.
Rada cestujem a nakupujem, rada chodím na výlety a nerada sa z nich vraciam. Ale prisahám, že môj priateľ má z tohto môjho výletu v mobile asi tisíc smsiek o tom ako sa teším domov.
Takže by som vám tu rada poskytla niekoľko rád do života. Áno choďte do Londýna je to úžasné mesto, pozrite si Big Ben a oko a múzeum voskových figurín, všetky ostatné známe atrakcie, choďte na muzikál, kľudne aj na Oxford street a dobre si nakúpte (snáď budete mať väčšie šťastie ako ja), no – priplaťte si za vlak zo Stanstedu OPLATÍ SA TO! A kýým si booknete hotel čítajte VŠETKY možné hodnotenia a dobre si to rozmyslite. Vere mape a sebe, nie navigačke, a zožente si mapku metra.
a nezabudnite všetko brať s nadhľadom a humorom. Užite si výlet !