Milí moji budúci fanúšikovia. Venujem tento príspevok vám, lebo už teraz vás mám rada 🙂
Už od mala som mala nutkanie niečo tu za sebou zanechať. Myslela som, že najlepšie to dokážem knihou. A nezačala som písať len jednu.
Mojou prvotinou bola kniha o Alici – mladom dievčati, ktorému zabili otca, ona si našla svoju prvú lásku a na koniec zistila, že vrahom bol práve on. Tak nejak som si to predstavovala, ale nikdy som to nedopísala. Veľkou a hrdou 10-ročnou spisovateľkou som sa však sama menovala už po pár napísaných stránkach.
Neskôr ma začali baviť básne. Tak som ich však vtedy nenazývala, bola som cool rebelujúca rockerka a tak som nepísala básne, ale texty piesní. Eventuálnych piesní. Kedže mi ich nemal kto zhudobniť a naspievať. Mám doma hrubý zošit a v PC plný priečinok mojich textov, ktoré sa mi ešte aj dnes páčia. Dobre, možno nie všetky, ale ten pocit, keď si čítam myšlienky môjho mladšieho Ja a uvedomím si zmeny, ktorými som prešla, je zvláštne pekný.
Texty, teda básne dnes píšem pomenej ale príbehom som zostala verná. Samozrejme myslím nedokončené príbehy. Druhý pokus o bestseller bol však iný. Vznikol z môjho zvláštneho zvyku písať prstom na zarosené okno v kúpeľni, vždy keď som ho po sprche išla otvoriť. Bol to príbeh o láske, energiách a posmrtnom živote. Tento som dokončila. Ale keby ste ho čítali, pochopili by ste , že v skutočnosti nikdy ukončený nebude. V tom je pre mňa krása písania. Svoje príbehy nechávam otvorené, lebo verím, že žijú. Ukončiť ich by bolo ak zobrať im život. Takto sa stále formujú, rozvíjajú, rastú, znejú a tešia. Minimálne mňa.
Keď som randila s úžasne filozofujúcim a cítiacim Maťom, k písaniu som sa vrátila. Ten človek bol neskutočne inšpiratívny a podporoval každé jedno slovo z môjho pera. Keď som nepísala, pýtal sa prečo a dával mi námety. Dávali sme si „domáce úlohy“ o tom, ako bude náš vzťah a život vyzerať o 10 rokov a podobné romantické úlety. Mali sme svoje výrazy, slovné spojenia, ktoré sme vkladali do básní a príbehov. V tvorení sme sa ťahali. On mi dával krídla a ja som ho držala aby lietal so mnou. Vtedy som začala písať ďalší príbeh. Asi si myslíte, že bol o nesmrteľnej láske, ale na počudovanie nebol. Zase to bolo o smrti otca ( nie nemám žiadne problémy s vlastným otcom, mala som krásne a šťastné detstvo a ocka nadovšetko milujem živého 🙂 ) , ale tento krát ho zabila hlavná aktérka – jeho dcéra. Teda.. taký bol námet, ale zas a znova – nikdy som to nedopísala. S Maťom som sa rozišla, krídla mi prestali fungovať a moja tvorivá a kreatívna časť utrpela a stiahla sa. Chvíľu som po svete chodila ako obyčajný človek, moje ďalšie vzťahy boli až nenormálne normálne a ja som proste na pero zabudla.
Teraz žijem dospelácky život. Zarábam, starám sa o domácnosť, splácam auto a platím účty. A práve teraz, v tomto čase sa tvorivosť zase hlási k slovu. Pomaly zase začínam používať pero na niečo iné ako podpisovanie účtov. Môj momentálny život je totálne ľudský a možno práve preto potrebujem fantáziu aby ma unášala do scifi sveta, kde je možné všetko na čo pomyslím. A čo napíšem. A tak píšem ďalšiu knihu. S tým rozdielom, že s touto to myslím vážne. Chcem ju vydať a chcem aby tu po mne zostala. Nemusia o mne učiť na gymnáziách, bude mi stačiť keď jeden človek druhému odporučí tú Kankovú, lebo ho jej kniha zaujala 🙂 .
Táto kniha sa mi snívala. Videla som ju a cítila som ju. A kým Alica aj Monika ( tá čo zabila otca) ešte rastú v mojej starej zásuvke v rodičovskom byte, Veronika sa učí žiť šťastne a spokojne. Nikto nikoho nezabil a otcovi sa tiež darí dobre. Až do zápletky, keď ho silno udrie rana minulosti. Môj vysnívaný príbeh je o svete, ktorý sa naučil žiť radostne. Ktorý funguje dokonalo a bezchybne. Je správny a nikto nerobí chyby. Ale taký svet má aj svoju druhú, odvrátenú tvár, ktorá už tak bezchybná nie je. Môj príbeh je o rodine v tomto svete. V týchto dvoch svetoch. Lebo k tomu dobrému musí existovať protisvet.
Na viac si budete musieť počkať kým to dopíšem.
Toto je časť môjho Ja. Vytvárať svety ma baví. Vytvárať postavy, rodiny, ich osudy a príbehy ma baví. Napríklad teraz, sedím v lietadle a nemám čo robiť, lebo máme málo pasažierov. Hlavou mi prúdia tisícky slov a ja ich ani nestíham sledovať a zapisovať. Chcela by som vám toho toľko povedať. Ale to už nabudúce.
Pekný deň a vďaka za pozornosť.
🙂
Celá debata | RSS tejto debaty