Milujete svoju rodinu? Jasné, že áno, aká hlúpa otázka. No povedzme si úprimne, koľko krát sa uprostred všetkého zhonu zastavíte aby ste im to povedali ? Koľko krát aspoň zavoláte aby ste sa len navzájom počuli ? Koľko krát si poviete, že hoci vás rozčúlili, nemá zmysel sa hádať s niekym koho si tak veľmi vážite? Všetci máme svojich blízkych radi a oni to určite vedia, tak ako my vieme, že oni majú radi nás. Ale to neznamená, že to nechcú počuť.
Keď som pred troma rokmi balila kufre a vykračovala oproti môjmu novému životu v diaľke, môj vzťah s mamou bol takmer katastrofálny. Pamätám si hádky, ktoré trvali hodiny a skončili len preto, že sme už obidve boli tak unavené, že sme už proste nevládali argumentovať. Pamätám si slzy, nadávky, výčitky, krik… Najviac som chcela odísť čo najďalej a dokázať jej aká dokážem byť samostatná a ako ju ani nikoho iného nepotrebujem.
S otcom som trávila žalostne málo času, tie víkendy keď bol po týždni v kamióne konečne doma som si vôbec nevážila a dôležitejšie pre mňa bolo byť von s aktuálnym frajerom alebo s kamoškami sa o tom frajerovi rozprávať.
Najviac času som trávila so sestrou. Brala som ju však ako samozrejmosť a veľmi som chcela aby bola presne taká ako ja. Nerešpektovala som jej osobnosť. Vadilo mi, že som si s ňou nemohla vymieňať šaty, že sa so mnou nechcela rozprávať o mojich malicherných problémoch, že nechcela chodiť so mnou do mesta..
Teraz keď tu sedím vyše 1 a pól tisíc km od nich všetkých, deň čo deň mi tak veľmi chýbajú, až ma to doslova bolí. Keď tu boli rodičia po prvý raz za mnou, ja som zaspávala v posteli vedľa mami a ona ma hladkala po vlasoch, napadlo mi, že som nikdy nebola šťastnejšia. Odstupom času a asi aj tým diaľkovým odstupom sa náš vzťah zmenil tak veľmi, že neraz močím vreckovky slzami, lebo mi chýba.
Viete, jediné čo sa snažím povedať je, že ja som si nevážila to čo som mala. Nechcem sa tváriť ako keby tých 1600 km bolo niečo neprekonateľné, ale je to niečo, čo mi bráni v každodennom kontakte s nimi. Keď ich vidím na skype všetkých pokope, ako mama pečie nedeľný koláč, sestra nevie odtrhnúť zrak od F1, otec sa vŕta šraubovákom vo vypínači a starká sedí starkému na kolenách, jediné na čo myslím je, že tam chcem byť s nimi.
Je ťažké byť sám vo svete. Je ťažké odísť a nechať svoju rodinu za chrbtom. A je ťažké si na to zvyknúť. Ale viete čo ? Všetko je to v poriadku. Pretože nikto odo mňa nechce aby som si zvykla. Nikto ma nikdy neprinúti brať to ako samozrejmosť. Nikto nemôže urobiť nič čo zabráni tomu aby mi chýbali.
Neobviňujem sa za to aká som bola keď som mala 15 rokov. Bola som decko, ktoré nevedelo rozoznať čo je v živote dôležité. A vtedy som to proste cítila tak, že na prvom mieste je moje rande , až potom všetko ostatné. Dnes viem, že aj keď nesedím pri nedeľnom obede za stole pri mojej rodine tak na mňa stále myslia, tak ako ja myslím na nich. Viem, že kedykoľvek ich potrebujem oni tam sú pre mňa. To žiadna diaľka medzi nami nezmení. A to mi dáva silu to vydržať a nevzdať môj „boj“ so životom 🙂 .
Vážte si svoje rodiny a neprestaňte im ukazovať, že vám na nich záleží. Zaslúžia si to. Sú tu vždy pre vás.
Ďakujem za pozornosť.
🙂
Ste trocha precitlivelá, ale to patrí ...
Celá debata | RSS tejto debaty