Tiež ste mali detstvo plné zmien predstáv o tom čím budete až raz vyrastiete ? Tie moje sa veľmi nelíšili od predstáv každého bežného decka v tej dobe. Najprv som chcela byť princezná. Ale potom prišla škola a tvrdá realita mi ukázala, že princezné už existujú iba v niektorých krajinách a už vôbec nenosia tie krásne cukríkové šaty s obrovskými sukňami. Tak ma tá myšlienka prešla.
Istý čas som chcela byť hádzanárka. Istým časom myslím mesiac, čo bola doba , počas ktorej ma tréningy bavili. Mamina mi kúpila vlastnú loptu, dostala som nové tenisky a mala som mimoškolskú aktivitu takže mi deti závideli. Raz nás na tréningu nútili behať celú hodinu ( neznášam behanie!! ) a tak som už viac neprišla. Ked som sa rozhodla pre kariéru gitaristky naši ma už odmietli podporiť. Chcela som hrať na basovú elektrickú gitaru a bola som velmi zlostná, lebo sestre platili hodiny akustickej gitary. No mne akosi neverili, že mi to vydrží dlhšie ako moja športová kariéra.
No potom som trochu povyrástla, a poviem vám, čím viac som rástla tým ružovejší som videla svet. A romatickejší. Už asi keď som mala 8 rokov som snívala o tom ako si raz nájdem toho pravého,ktorý ma urobí šťastnou, tehotnou a vydatou. S dôrazom na „vydatou“. Neviem povedať prečo, ale už od mala ma bavili svadby. Toľko krásnych šiat (skoro ako princezné), kvetov, dobrého jedla a koláčov. A celá rodina je pokope a smeje sa. Milovala som rodinné oslavy. Mohla som otcovi tancovať na nohách . Heh, chudák. Tak som si povedala že chcem byť „organizátorka svadieb“ ani som nevedela že existujú nejaký koordinátori, ale vedela som, že ja tým raz budem. Musím sa priznať že táto túžba niekde vo mne stále je a stále verím, že raz si ju splním a nejakú tú svadbu zorganizujem. Snáď nie len tú vlastnú 🙂 .
Potom sme išli prvý raz na dovolenku k moru lietadlom. Mohla som mať 12 rokov a tá hodina a pol letu bola pre mňa neuveriteľný zážitok. V tej chvíli som zabudla na svadby a letušky pobehujúce po kabíne mi tú myšlienku úplne vytlačili z hlavy. „Mami , ja chcem byť letuška !“ zvonilo mojej úbohej mame v hlave počas celej dovolenky. Ale dobre, že tak, pochopila, že toto som myslela naozaj vážne a o pár rokov mi to dokázala.
Dnes mám 22 rokov a sedím vo svojom (ok je to prenájom, ale MOJ 🙂 ) krásnom domčeku v malom mestečku pri letisku Rygge – Oslo a píšem blog o malej Peťke, ktorá tak veľmi chcela byť letuškou. V chodbe visí moja uniforma a pri dverách stojí môj crew bag. Že som to zvládla a jeden z detských snov som si splnila som si priznala v prvý deň v práci. Roztrasená som sedela v lietadle pri skúsených stewardoch a bolo mi.. zle. Prvé týždne som strávila na záchodoch alebo so sáčkom v ruke. Až som si začala myslieť, že moje vysnívané povolanie nie je tvorené pre mňa. To je zdrvujúce zistenie po 8 rokoch čakania. Nakoniec ma však tie mdloby prešli a zvykla som si. Teraz som ja tá skúsená stewardka ktorá podáva nováčikom sáčky. A viete čo ? Nevybrala som si zlý sen. Už moje 12 – ročné Ja vedelo, že si nevybralo zle. A keby bolo možné ho dnes stretnúť a porozprávať sa s ním, tak by som ho vyobjímala, pobozkala na čelo a poďakovala. Asi najprv však mame, že nás zo sestrou zobrala na dovolenku do Bulharska.
Je fajn občas zastaviť uprostred toho zhonu, ktorý nás všetkých pohltil a uvedomiť si, čo máme. Čo sme dosiahli, kam sme sa dostali, aký hlas sme v sebe utíšili. Ja som si splnila na prvý pohľad naivný detský sen. Zistila som, že ani tá práca letušky nie je tak dokonalá ako sa o nej hovorí, ale ako by som to vedela, keby som to neskúsila ? Aj tak , aj keď ma občas zamestnávateľ rozčúli, koniec koncov keď sledujem oblaky zvrchu, uvedomím si, že som tam, kde som pred pár rokmi chodila len v snoch. A to je jeden z najlepších pocitov.
Neprestaňte snívať a neprestane kráčať voči vaším snom.
good luck 🙂